Brdárka, čerešničky, čerešne

Описание: Obec Brdárka ležiaca v okrese Rožňava v malebnom kraji Stolických vrchov a pod dominantou okolia, Veľkého Radzímu. Osídlenie obce je známe už v 12.storočí, avšak prvá písomná zmienka je z roku 1556.
Obec patrila rodine Bebekovcov, neskôr rodine Andrássyovcov. Začiatkom 19. storočia postihla obec morová epidémia, kde zahynula väčšina obyvateľov.

Svoj rozkvet prežívala Brdárka na prelome 19. - 20. storočia, kedy mala vyše dvesto obyvateľov. Zaoberali sa pastierstvom a chovom dobytka, drevorubačstvom a ovocinárstvom. Vychýrené boli brdárske čerešne, ktorých sady obklopujú obec.
Dnes má Brdárka okolo 70 obyvateľov a 45 domov, mnohé sú opustené. Brdárčania pracujú na domácich hospodárstvach, v poľnohospodárstve, zaoberajú sa obnovou ovocných sadov.
Vrch je tvorený vápencami a poskytuje živnú pôdu pre vzácnu endemitickú rastlinu - Jazyčník sivý.
V dedine sa zachovali mnohé domy zo začiatku 20. storočia, niektoré sú už moderne upravené. Ako stavebný materiál sa používali tehly z nepálenej hliny.
Evanjelický a.v. renesančno-barokový kostol bol postavený v roku 1696 na mieste pôvodného dreveného kostola. V roku 1786 bol prestavaný. Veža pochádza z roku 1850 a vnútorné zariadenie kostola z 18. a 19. stor. V kostole sa nachádza vzácny historický organ od majstra Wallachyho. Veľmi pozoruhodná je veža postavená v štýle ľudového baroka, krytá cibuľovitou šindľovou strechou, ktorá obsahuje špecifické architektonické kvality.Kostol je zapísaný aj na zozname kultúrnych pamiatok SR.
Ovocinárstvom sa obyvatelia Gemera v širšej forme zaoberali asi od počiatku 18. storočia. Výsadba ovocných stromov začala pod vplyvom majetnejších vrstiev a od nich sa ovocinárstvu začal priúčať aj ľud. Podstatný vplyv na rozvoj ovocinárstva má Jozef II., ktorý vydal príkaz vysádzať ovocné stromy najmä okolo ciest. Aj samotné prírodné podmienky nútili ľudí venovať sa ovocinárstvu, lebo podľa slov informátorov “už starci sadili stromy, lebo tu veru ničoho nebolo”. Pôda na obrábanie bola málo prístupná, vhodná bola najmä na vysádzanie ovocných stromov. V lesoch sa nachádzalo mnoho plánok, čo pomáhalo pri zvyšovaní počtu ovocných stromov. Na rozvoj ovocinárstva vplývali aj učitelia v ovocných škôlkach, ktoré patrili škole. V roku 1828 bolo Štítniku udelené Magdeburské právo a na jeho základe v zákone o prečinoch sa hovorí:

· keď niekto inému zoťal strom, musel ho nahradiť podľa dohody alebo súd rozhodol o tom.

· keď ovocie prevísalo k susedovi, mohol si tento vziať to, čo viselo v jeho záhrade.



Roku 1889 vyšiel na príkaz ministra Szécheryho v Rakúsko-Uhorsku “Zákon poľní hospodársky”, v ktorom sa ukladá v priebehu šiestich rokov vysadiť ovocné stromy a starať sa o ne má ten, kto sa stará o cesty. Každá obec má v priebehu troch rokov vysadiť ovocnú škôlku. Za zoťatie stromu sa platila pokuta 300 zlatých, za zničenie moruše 50 zlatých.



Ovocné stromy sa sadili najviac do záhrad. Sadili sa za potok, ktorý delí obec na dve polovice s domami a na druhú – so stromami (Gemerské Teplice). V okolí Štítnika a Brdárky sa stromy sadili do svahov nad domami. Stromy sa sadili i v humnách, na lúkach, v záhradách okolo domu. Na medze sa ovocné stromy nesadili.

Hranice žúp a obcí sa označovali ovocnými stromami – napr. Lukovište, Poproč, Drieňany, Padarovce, Balog, Hostišovce, Brdárka, Ochtiná. Sady nebývali oplotené, plotom sa oddeľovali od seba humná a záhrady okolo domov.

Medzi najstaršie pestované druhy ovocia v Gemeri patria: jablká, hrušky, čerešne, slivky, orechy.



Tradičné spracovanie ovocia a obchod s ovocím.

Ovocie sa v čase 18.-19. storočia, keď bolo málo ovocných stromov, pokladalo za “pánske jedlo”. Začiatkom 20. stor. sa už konzumovalo aj v ľudovom prostredí aspoň vo sviatok, v sobotu a nedeľu, obdarúvali sa ním koledníci.

Konzervovaním ovocia sa v okolí Jelšavy zaoberali najmä ženy – išlo o sušenie sliviek v špeciálnych sušiarňach “súšeň” postavených z vypletaných vŕbových prútov vymazaných blatom, resp. vymurovaných z tehál. Sušené ovocie bývalo doplnkom jedálneho lístka, predovšetkým v čase pôstu sa z neho pripravovali rôzne druhy jedál.

Zo sliviek sa tradične varil lekvár na dvore v kotli 30-40 litrovom. Uvarený sa vylial do slameničiek, nechal sa vychladnúť a vyklopil sa na papier, prikryl sa tiež papierom a uložil na povale. Takto sa dal ľahko krájať na plátky ako chlieb. Medzi najvýznamnejšie formy spracovania ovocia patrilo i pálenie. Najviac sa pálila slivovica, ktorá sa užívala “na lační žalúdok” “za štamperlík”. Pila sa v čaji, pri návštevách, varilo sa z nej “hriato”.

Obyvatelia Gemera vyvážali značné množstvo ovocia do Spiša a odtiaľ prinášali soľ. So soľou obchodovali najmä obyvatelia Hankovej a Brdárky. Máloktorá obec sa mohla popýšiť takými veľkými ovocnými sadmi ako malá obec Brdárka. Na dolnú zem sa chodilo predávať najviac do Jágra, Miskolca, Ozdu, Putnoku.