Vladimír Mečiar: Boj za Slovenskú republiku sa nikdy neskončí

Описание: Diskusia na palete s trojnásobným premiérom Vladimírom Mečiarom. Zakladateľ nášho štátu si na úvod vrátil k okamihom vzniku Slovenskej republiky. Boli to podľa neho veľmi náročné časy budovania inštitúcií na "zelenej lúke". Pripomenul, že v prvý deň existencie mal nový štát na účte iba 40 miliónov dolárov, čo vystačilo na jeden deň. Kritickú situáciu do získania prvých zahraničných úverov vyriešil predaj tabakového priemyslu. Dôležité bolo podľa neho uznanie slovenskej koruny MMF a Svetovou bankou. Tvorba legislatívy, budovanie štátnej správy a kreovanie štátneho rozpočtu boli ďalšími míľnikmi na začiatku príbehu samostatného štátu.
Spomína, že rozpad federácie sa začal už v období rokovaní o kompetenčnom zákone. Voľby v roku 1992 napokon rozhodli o tom, že partnerom pri rokovaniach s českou stranou bude predseda víťaznej ODS Václav Klaus. Súhlasí, že veľmoci skôr podporovali zachovanie federácie a so vznikom nových štátov nerátali. Niektorí zahraniční predstavitelia sa ho pýtali, či bude vojna - nepredpokladali totiž rozpad federácie nekrvavým spôsobom. Poznamenal, že Klaus oddane bránil záujmy Českej republiky, a hoci bol tvrdý partner, oceňoval jeho férovosť: čo sa dohodlo, to platilo.
Spočiatku nebol zástancom rozdelenia ČSFR, skôr voľnejšieho zväzku Slovákov a Čechov, napríklad formou konfederácie. Pri rokovaniach o národných kompetenciách v rámci federácie však rokovania nespeli ku kompromisu. Obidve strany si preto začali uvedomovať, že lepší ako permanentný konflikt v spoločnej federácii je pokoj a dobré vzťahy medzi dvomi svojbytnými štátmi.
Dotkol sa aj otázky delenia federálneho majetku. Hoci k niektorým jeho aspektom boli zo slovenskej strany výhrady, je presvedčený, že celkovo bolo rozdelenie férové. Na otázku, čo si myslí o ponechaní si bývalej česko-slovenskej vlajky českou stranou odpovedal, že príslušná dohoda nebola porušená, pretože modrý klin v novej štátnej vlajke ČR nesiahal do jej polovice ako predtým, ale bol graficky modifikovaný tak, že siahal iba do tretiny.
Počas prvých mesiacov fungovania republiky bolo podľa jeho slov treba dodať obyvateľom sebavedomie. Vláda pracovala “ako stroj”, výnimkou neboli ani 36-hodinové rokovania kabinetu. V zahraničí sa budovali veľvyslanectvá, vytvárala sa nová zmluvná základňa. SR bola okamžite po vzniku prijatá do OSN, s inými inštitúciami to bolo zložitejšie a riešenie členstva SR v nich vyžadovalo tvrdú prácu na medzinárodnom poli.
Pripustil, že vzniku slovenskej štátnosti dopomohlo aj vtedajšie tzv. veľmocenské vákuum, kľúčová však bola schopnosť českej a slovenskej strany dohodnúť sa. Ako dodal, referendum o rozdelení, ktoré v tom čase niektoré kruhy žiadali, bolo nerealizovateľné, pretože keby jeho výsledok v národných štátoch dopadol odlišne, bol by to ďalší zdroj konfliktu a nestability. Doplnil, že rozdelenie vychádzalo z výsledkov parlamentných volieb. Subjekty, ktoré chceli obnovu Česko-Slovenska, v predčasných voľbách v roku 1994 nezískali ani jedno percento hlasov.
Hoci jeho vláda mala výhrady k EÚ i NATO, podala za SR prihlášku do oboch zoskupení. Sprvoti sa zaoberali aj možnosťou vojenskej neutrality SR a zisťovali, či by veľmoci garantovali našu bezpečnosť ako neutrálneho štátu. Odvšadiaľ však prišla odmietavá odpoveď, preto sa začala riešiť otázka vstupu do Severoatlantickej aliancie.
V ďalšej časti rozhovoru hovoril o rokovaniach s ministerkou zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovej, ktorá vyhlásila, že Slovensko je čiernou dierou na mape Európy. Príčinou útokov na politickú reprezentáciu mladého štátu zo strany kruhov, ktoré zastupovala, mal byť fakt, že slovenská vláda sa správala suverénne, “nechcela sa lacno predať a kládla odpor”. Tzv. mečiarizmus, ktorý sa prezentuje ako autoritatívne uplatňovanie moci, odmieta ako ideologický konštrukt. Vznikol zo snáh o politickú zmenu na Slovensku, čo bolo predovšetkým dôsledkom toho, že jeho vláda odmietla americký tlak na privatizáciu strategických štátnych monopolov.
Udalosti pred voľbami v roku 1998 označil za politický prevrat, ktorého príprava financovaná zo zahraničia sa začala už v roku 1996. Voľby síce HZDS vyhralo, ale už nedosiahlo taký výsledok, aby mohlo pokračovať vo vláde. K moci sa dostali politici, ktorí boli tvrdo proti vzniku samostatného štátu. Bol september 1998 koncom suverénej slovenskej cesty? Na túto otázku reagoval tvrdením, že zo suverenity nám odvtedy dodnes postupne odkrajujú.
Na záver vyslovil názor, že boj za Slovenskú republiku sa nikdy neskončí. Ak budú Slováci k výberu svojich politických reprezentácií pristupovať laxne, existencia SR bude ohrozená. Aj preto, že vchádzame do obdobia nových skúšok, nových geopolitických výziev pre Európu. Ako zdôraznil, vnútorne nemôže prijať neúspech - stále si myslí, že v našich ľuďoch je sila, žiaľ, časť domácej inteligencie sa klania tam, kde by mala stáť so vztýčenou hlavou. Prvýkrát si vládneme sami, ale musíme dozrieť, aby sme vedeli, čo to znamená byť zodpovedný, uzavrel svoje úvahy.