Mladoňov ľahnutý popolom | krátkometrážny dokument

Описание: Doslovný opis z kroniky o udalosti napísaný evanjelickým farárom Jánom Čiernym:

“Udalosť podľa pravdy v Mladoňove dňa 29. októbra 1944 stala sa takto:

Ráno okolo druhej hodiny zo spánku našich Mladoňovcov vydesili partizáni, prišlo ich mnoho. Pozostali v Mladoňove odhadovali ich na 150. Vnikli do všetkých chalúp a žiadali ubytovanie akoaj jedenie. Niektoré chalupy pre nedostatok miesta opustili a utiahli sa do maštál a stodôl. Pozobudený ľudia museli ich obskakovať, hydinu piecť a vôbec zo zásob chystať im jedenie. V niektorých domácnost- iach kázali si piecť chlieb, ktorý si mienili vziať na cestu. Partizáni boli vyzbrojený obyčajnými puškami, automatickými pištoľami, guľometmi a ručnými granátmi. Mali so sebou niekoľko písacích strojov a jednu vysielačku. Partizáni boli rozličných národností z nich medzi sebou mali aj ženské. Keď sa partizáni najedli, polýhali si spať. Niektorý sa povyzúvali, však mnohý len tak ako boli oblečený. Prestrašený domáci už spať nemohli. Niet divu, veď prvý raz videli partizánov a chýry aké koľovaly o partizánoch, veru že neboli vábivé. Našej obci zjevili sa prvý partizáni v druhej polovici septembra a vtedy pred Mladoňovskou jatkou tu v dedine nemilosrdne zbili niekoľkých ľudí, v Mestečku zastrelili žandára Kurica, rabovali na Čertove a inde. Teda príčin ku strachu plno.

Keď partizáni pospali, došli ráno okolo piatej hodine Nemci. Zaviesli sa na autobusoch a osobných autách. Všetkých motorových vozidiel bolo asi 18. Zastali pod hôrkou medzi Hlaváčom a Mladoňovským mostom. Neobsotjí tvrdenie, že Nemci mali v pláne ísť na Čertov, ale že údolia mladoňovského partizáni po nich strielali. Mladoňovský prípad sa stal na základe zrady a zradca musel Nemcov doviesť už do samej osady. Tomuto nasvedčuje už tá okolnosť, že Nemci už od hlavnej cesty rozišli sa a obsadzovali osadu a to z južnej strany. Okamžite došli ku Mladoňovu, hneď začali strielať do chalúp, maštál a stodôl. Strielali z pušiek, guľometov a hádzali ručné granáty. Partizáni nekládli odpor, ani sa nepostavili na stranu nevinných občanov, jednoducho preskakovali z chalúp a ušli do hôr. Jediný z nich sa bránil, ako je to už spomenuté. Keď partizáni ušli, Nemci vnikli do osady, povyháňali ľudí z domov, zapalovali im stavenice a už spomínané obete strielali. Keď už všetko bolov plameňoch a niektorí sa vracali, ktorí išli za partizánmi hore do Janoškov a do Mikúši, potom ešte odstrelovali sliepky, kačice, husy a baranov a všetko to brali so sebou.

Spoločný pohreb obetí strašnej krvavej jatky bol v deň pamiatky reformácie – 31.10.1944. Bol to zdrvujúci pohľad, keď na cintorín šiel voz za vozom s hŕstkami mŕtvol. Ľudí sa zhromaždilo veliké množstvo, hoci Nemci bránili účasť na tomto pohrebe. Náš chrám Boží bol tak preplnený, že snáď nikdy predtým tak preplnený nebol. Nevysloviteľné ťažké pokušenie som mal ja ako kňaz keďže som nemohol povedať v kázni to, čo som cítil v srdci, ale ľud mi dobre rozumel. Zaujímavý prípad sa stal, keď sme išli v sprievode z chrámu na cintorín. Prišiel dážď, ale náhle sa zotmelo blesk osvietil celý zástup a temne zahrmelo. Z toho nastal skoro zmätok. Ľudia, ktorý nás predišli na cintorín v zmätku začali utekať z cintorína a vrážali do sprievodu, ktorý tiahol ku hrobu.”

Réžia - Matej Pobežal
Produkcia - Obec Lazy pod Makytou

Účinkujú:
František Rodný (Hurcík)
Daniela Baranová
Peter Hudák
Peter Fabok

Hudba:
Terézia Tanušková
Súbor Lazovienka

Historické podklady:
Ján Mičega
Eva Gajdošová
Daniela Baranová
Peter Fabok
Anton Panáček
Evanjelická kronika
Dedinôčka moja - Emília Šipulová
Puchovo dedičstvo

Premiéra 27. 10. 2024

Realizované za finančnej podpory Trenčianskeho samosprávneho kraja.