Krajina, kde sa neumiera | TivraHaven

Описание: „Krajina, kde sa neumiera“ je zasnená operná metalová balada o túžbe po svete, kde sa neodchádza, neopúšťa, nebolí a kde každý človek má svojho anjela — a každý anjel svojho človeka. O krajine bez chorôb, bez tráum, kde sú deti šťastné a ľudia si vážia, že stoja jeden pri druhom.

Je to pieseň-sen. Nie útek od reality, ale pripomienka, aký svet chceme tvoriť v sebe a medzi sebou — aj tu, aj teraz.

👍🏼 Daj „páči sa mi“, ak ti skladba priniesla pokoj alebo nádej
💬 Napíš komentár: Ako by vyzerala tvoja „krajina, kde sa neumiera“?
🔄 Zdieľaj s niekým, kto potrebuje jemné svetlo do tmy
🔔 Odober a zapni upozornenia pre ďalšie liečivé skladby

Text:
Snívam…
o mieste, kde sa nič nestráca.

Snívam o krajine za tichou hmlou,
kde sa neumiera, kde nikto neodíde.
Kde srdce nemusí držať stráž,
a slzy sa menia na zlaté lúče.

Tam nemá strach svoje meno,
tam bolesť nemá kam rásť.
Len teplý dych pri rannej rose,
a pokoj, čo sa dá počuť aj v nás.

A každý človek tam má svojho anjela,
čo stojí pri ňom, aj keď je noc.
A každý anjel má svojho človeka,
ktorý ho chráni… a dáva mu moc.

Je krajina, kde sa neopúšťa,
kde sa choroby rozpustia v piesni.
Kde traumy nemajú korene,
kde každé dieťa spí v bezpečí.
A anjeli dozerajú zblízka,
a ľudia si vážia, že sú tu, že dýchajú.
Snívam o krajine, kde sa neumiera…
kde pri sebe stojíme — a držíme si ruky.

Snívam o uliciach bez tvrdých slov,
kde nikto nie je „príliš“ ani „málo“.
Kde sa neskrýva pravda do tieňov,
a láska sa neberie za slabosť.

Tam je každý deň tiché ďakujem,
za zem pod nohami, za vlastný dych.
A keď sa niekto zlomí, nie je sám,
lebo pri ňom stojí celý svet — bez výčitiek.

A každý človek tam má svojho anjela,
čo pozná jeho jazvy aj sen.
A každý anjel má svojho človeka,
čo ho hýčka… ako najvzácnejší kameň.

Je krajina, kde sa neopúšťa,
kde sa choroby rozpustia v piesni.
Kde traumy nemajú korene,
kde každé dieťa spí v bezpečí.
A anjeli dozerajú zblízka,
a ľudia si vážia, že sú tu, že dýchajú.
Snívam o krajine, kde sa neumiera…
kde pri sebe stojíme — a držíme si ruky.

Možno je to len sen…
no aj sen vie byť kompas.
Možno tá krajina nie je ďaleko,
možno sa rodí v tom,
ako sa dnes pozrieme na seba,
ako dnes podržíme niekoho vedľa nás.

A keď sa zobudím…
chcem si z nej priniesť aspoň iskru.
Aspoň jednu vetu,
čo znie ako domov.
Kde nik nie je cudzí,
a každého niekto drží.

Je krajina, kde sa neopúšťa,
kde sa bolesť naučí odísť potichu.
Kde traumy nemajú posledné slovo,
kde láska má vždy priestor v dychu.
A anjeli dozerajú zblízka,
a ľudia si vážia, že sú tu, že dýchajú.
Snívam o krajine, kde sa neumiera…
a kým sem nedôjdem —
budem ju tvoriť v sebe, v dotyku, v tichu.

Snívam…
a ten sen ma drží.